AKO POMÔCŤ PACIENTOVI, KTORÝ NECHCE BYŤ BLÍZKYM NA PRÍŤAŽ?

            Nedávno sa na mobilný hospic v Litoměřiciach obrátili sestry z agentúry domácej starostlivosti. Prosili o pomoc pre pacientku s diagnózou pokročilého karcinómu, upútanú na lôžko. Tá prežila so svojou vzorne sa starajúcou rodinou v pokoji vlaňajšie Vianoce. Na prekvapenie všetkých sa po Vianociach dvakrát pokúsila o samovraždu. Zjedla všetky svoje „našetrené“ tablety. Sestry z agentúry sa obávali ďalších pokusov, preto ponúkli pacientke pomoc psychológa i duchovného. Pani odmietla obe možnosti. Nakoniec pristúpila na kompromis. Bola ochotná sa porozprávať, ale jedine s niekým cudzím, s odborníkom odinakadiaľ. A tak som sa za ňou vydala na cestu.
            Vedela som, že nemá zmysel pripravovať si vopred nejaké „múdre reči“, pretože každý človek je jedinečný, jedinečná je aj každá situácia a jedinečné sú aj možné riešenia. Najdôležitejšie je maximálne vžiť sa do kože toho, ktorý sa mi zveruje a s dôverou sa spoľahnúť, že ma napadne v pravú chvíľu pravé slovo.
            Keď som prišla, dcéra odišla z izby do kuchyne, aby sme ostali samé. Stolička vedľa postele bola nízka alebo lôžko bolo vyššie – už presne neviem. V každom prípade to bola výhoda, pretože som to nebola ja, kto sa zhora pozeral na chorú pani, ale zhora nadol sa ona pozerala na mňa. O samovražde nepadlo jediné slovo. Pani mi rozprávala o svojej rodine, o svojich deťoch, o tom, čo ju najviac trápi. Jedna dcéra mala pred sebou skvelú kariéru v zahraničnej firme, ale rozhodla sa na čas prerušiť prácu a ošetrovať chorú matku. A práve s týmto sa maminka nedokázala zmieriť. Začala som nahlas uvažovať: ak je firma slušná, tak ocení, že vaša dcéra si dokáže určiť priority a pre ne i niečo obetovať. A ak firma slušná nie je, tak dcéra nemá čo stratiť. Pani bola potešená, že uvažujem podobne ako jej dcéra a potvrdila, že zahraničná firma naozaj dcérinu situáciu chápe a na mladú perspektívnu silu, do ktorej už niečo investovala, si rada počká.
            Niečo málo sa teda vysvetlilo, ale jasne som cítila, že stále chodíme okolo horúcej kaše. Táto racionálne uvažujúca žena potrebovala objaviť vo svojej zdanlivo nezmyselnej situácii nejaký zmysel. Mne neostávalo iné ako jej načúvať. Stále rozprávala hlavne o rodine. Do detí investovala všetko, vždy žila pre ne. A zrazu im kazí život. Chvíľu sme spolu mlčali. Potom som opäť začala nahlas uvažovať, pričom som starostlivo sledovala jej reakcie. Ocenila som, ako deti vychovala a uistila som ju o tom, že určite nebude odchádzať s prázdnymi rukami. To predsa nie je málo. Nie každému sa to podarí. V jej tvári sa mihol slabý úsmev, spokojnosť. Jej dovtedajší život bol teda naplnený, mal zmysel.
            Avšak k čomu je dobré teraz toto všetko? Zmĺkla. Ticho trvalo už niekoľko minút, a ja som pochopila, že som na rade. Povedala som jej o tom, že ja som bezdetná, ale vidím u brata i všade navôkol, že rodičia sa snažia pre svoje deti robiť to najlepšie. Odstraňujú im prekážky z cesty a keby mohli, dýchali by za ne. Pani ožila a súhlasne začala pokyvkávať hlavou. Presne tak to robila v živote aj ona. Dopriala som jej chvíľu času, aby to v spomienkach prežila znovu, aby sa tým potešila. Potrebovala to. Potom som pokračovala. No áno, ale čo môže z takýchto detí vyrásť? V najlepšom prípade priemer. Ale keď prežijú niečo takéto, ako teraz prežívajú jej deti – a ak to zvládnu – iba vtedy môžu vyzrieť v osobnosti. Nemajú to ľahké - ale ak sú múdre - môže im to dať omnoho viac ako vziať. A pripojila som pár príkladov zo života, kedy podobné utrpenie sformovalo mladého nezrelého človeka v obdivuhodnú osobnosť.
            Napätie z tváre onej pani sa vytratilo. Zavolala do kuchyne na dcéru: „Poď sem, my sme si už všetko povedali!“ Aj v ďalších dňoch sme boli spolu v kontakte – predovšetkým prostredníctvom SMS. Vyťukať do mobilu krátku správu, popriať pekný deň – to prakticky nič nestojí. Ale pre pacienta v takejto situácii to môže znamenať veľa. Bola som v kontakte aj s dcérou chorej pani a aj s ošetrovateľkami, ktoré hlásili výrazné zlepšenie psychického stavu pacientky.
            Rodina bola skvelá. Chcela počuť, čo má robiť. Ako maminke pomôcť. Syn, ktorý mal už dlhšiu dobu známosť, oznámil, že sa žení. Pre chorú to bol svetlý bod na obzore, silný dôvod k radosti a dôvod žiť. Predsa mu to nepokazí. Žiadne ďalšie samovražedné tendencie sa už u nej neobjavili. Naopak. Od pani som dostala správu: „Mala som krízu, cievne komplikácie, ale lekári na Homolke to zvládli, nebezpečenstvo nehrozí!“ Nebezpečenstvo nehrozí! Musela som sa usmievať, keď som si uvedomila, že tieto slová písal nedávny samovrah. Tesne pred Veľkou nocou sa pani so mnou podelila o radosť, že sa jej podarilo po nemocničnej chodbe s pomocou sestry prejsť pätnásť krokov. Nečakane tým prekvapila aj rodinu a krátko na to pokojne a bez bolestí umrela.
            Pani mala šťastie, že nežila v Holandsku. Tam by samovraždu páchať nemusela. Tam by stačilo podať si žiadosť o eutanáziu. Nepochybne by jej ju schválili. Vo mne rezonuje otázka: Kedy je možné tvrdiť, že rozhodnutie žiadateľa o eutanáziu je nezvratné?

(zdroj: Marie Svatošová, Eutanazie?)